Počujeme to všade. Bude horšie, vody je nedostatok, bude sucho. Planéta sa otepľuje a naše záhrady a krajina ako ju poznáme, sa zmení... Je to pravda alebo sú to zase len správy falošných prorokov túžiacich po pozornosti, ktoré zveličujú prirodzené výkyvy podnebia? Veď napríklad vlani napršalo celkom dosť…???
Nechajme filozofovanie o osude planéty povolanejším a pozrime sa na tému dažďovej vody z pohľadu, ktorému rozumieme a kde môžeme urobiť niečo užitočnejšie, než len „lajkovať“ záplavy katastrofických vízií o konci civilizácie.
Predtým sa dažďová voda „odvádzala“. Akokoľvek, kamkoľvek, hlavne aby mi nezostala na dvore. Tento postoj podporovala aj legislatíva a voda z domov a celých obývaných oblastí sa odvádzala sústavou dažďových kanalizácií spravidla do najbližšej rieky. Dôsledky desiatok rokov masívneho a stále dokonalejšieho odvádzania dažďových vôd do riek v kombinácii so zmenami klímy v poslednom čase začali byť viditeľné. Zvýšenie priemerných teplôt a zníženie množstva zrážok spôsobilo všeobecný pokles hladiny spodných vôd, z obývaných oblastí sa v lete stávajú vyprahnuté savany a voda z občasných prívalových dažďov zmizne kanalizáciami v urbanizovaných oblastiach rovnako rýchlo, ako sem pri krátkej letnej prietrži mračien spadla. A to len preto, aby v ďalšej dedine po prúde rieky stáročné koryto vodu neudržalo a blesková povodeň zmietla zvyšok vyprahnutej úrody z polí a nasťahovala sa aj s bahnom do domov obyvateľov pri rieke...
Dnes to napravujeme a chceme, aby dažďová voda zostala na mieste, kde spadla. Od roku 2010 sa aj stratégia štátu zásadne zmenila a zákon hovorí jasne: dažďovú vodu z pozemku neodvádzať, ale zasakovať v prospech miestnej mikroklímy alebo akumulovať a zmysluplne využiť ďalej, napríklad pre zálievku alebo dokonca ako úžitkovú vodu v domácnosti. A potom po vyčistení postupne vracať späť do prírody.
No áno, to sa to štátu napráva, keď je to na môj účet! Ale ako ja k tomuto prídem? Pre mňa sú to iba komplikácie a zbytočné náklady!
Naozaj je to tak?
Motivácia, ktorá môže zmeniť nepríjemnú „povinnosť“ na vzrušujúci projekt a dobrý pocit, môže byť rôzna. V zásade hmotná alebo nehmotná. Ekonomická alebo morálna, akože máme nejakú zodpovednosť. Ale najlepšie by boli obe, nie? Poďme sa na ne trochu pozrieť.
Najskôr nehmotné, morálna motivácia. Tak napríklad ekologická motivácia, tá je určite v súlade aj s teologickým motívom, že sme nedostali domov, krajinu či planétu na spotrebu, ale aby sme ju zvelebili a dopriali radosti, o ktoré sami usilujeme, aj tým nasledujúcim. Tieto motivácie nás robia lepšími...
Lenže ekonomika nás limituje. Máme hmotnú, ekonomickú motiváciu? Iste. Skúsme počítať: jedna priemerná štvorčlenná rodina spotrebuje za rok plus mínus 180 000 litrov vody. Pri cene vody 50 až 100 kč za kubík je to výdaj 9 až 18 tisíc korún ročne. Keď polovicu vody spotrebujeme na splachovanie a pranie bielizne, čo môžeme nahradiť úžitkovou vodou z dažďovky, ušetríme balík, ktorý investíciu rýchlo vráti. Pokiaľ budeme len zalievať záhradku, potom výpočet síce nie je tak radostný, ale radosť z krásnej domácej zeleniny a hustého zeleného trávnika za to stojí, nie?
A pretože my ako spoločnosť SINEKO chápeme a uznávame všetky Vaše motivácie vo všetkých jej podobách, snažíme sa už viac ako 20 rokov Vám uľahčiť Váš malý alebo väčší príspevok k vybudovaniu lepšej krajiny pre seba, pre svoju rodinu a koniec koncov aj pre celú planétu. Nech už je Vaša motivácia akákoľvek, sme tu, aby sme Vám pomohli.
